Jedným z developerských fenoménov sú administratívne budovy, ktoré sú priamo prepojené s nákupnými centrami. Anna Beata Háblová, ale aj ďalší autori kritizujú shopping malls za to, ako nekoncepčne ovplyvnili urbanizmus a životy ľudí. Nakoľko je prirodzené či skôr neprirodzené pohybovať sa celý deň v takomto prostredí?
V prvom rade to znamená menej prirodzeného pešieho pohybu vonku na vzduchu a dennom svetle. Zároveň sa predlžuje čas, ktorý človek strávi v interiéri, teda s klimatizáciou a prevažujúcim umelým osvetlením, čo má vplyv aj na ľudský biorytmus.
Existujú odporúčania alebo normy na množstvo času, ktorý môže človek stráviť a pracovať v interiéri aj keď tento interiér spĺňa všetky atribúty komfortu?
Lekári aj psychológovia sa zhodnú, že pobyt vonku má pozitívny vplyv na všetky oblasti nášho zdravia a kvalitu života. Ak už podľa štatistík strávi človek približne 90% svojho času v interiéri, malo by byť vnútorné prostredie podľa možností „priateľské“ a nie stresujúce. Najmä ak ide o prostredie, v ktorom sa dlhodobo zdržiavame, teda domov a práca/škola a k nim patriaci verejný priestor. Tam, kde sme krátkodobo alebo tam, kde nám vedome ide o zážitok, ktorý je umocnený farbami, tvarmi, svetlom atď., môže byť prostredie aj stresujúce alebo nejakým spôsobom krátkodobo nabudzujúce. Je to v poriadku, lebo z toho stavu máme možnosť opäť dostať do svojho komfortu. Avšak tam, kde trávime veľa času a tam, de sme vystavení dlhodobému stresu, sa to často podpisuje na zhoršení medziľudských vzťahov a celkovom zdraví. V deťoch vzniká nechuť navštevovať školy a učiť sa. Dôsledkom na pracoviskách je častá fluktuácia a absencie.
Ako ovplyvnila pandémia interiérový dizajn? Vyžadujú ľudia viac akustických riešení? Zmenila sa akceptovateľná vzdialenosti medzi ľuďmi a je tu dopyt po väčšom osobnom priestore, resp. väčšom súkromí?
V inom rozhovore som povedala, že pandémia preverila dokonale stav našich domácností aj našich medziľudských vzťahov. Zmenilo sa to, že sa presadil home office aj vo firmách, kde nebol obvyklý a v tom, že mnoho ľudí si riešenia, ktoré boli počas pandémie vlastne nevyhnutné, s radosťou ponechalo dodnes. O to viac sa teraz prihliada na to, či je bývanie ako také vhodné aj na prácu z domu. Na pracoviskách sa zvýšil záujem o kvalitu spoločných priestorov, ako sú kuchynky alebo konferenčné priestory rôznych veľkostí. Kladie sa väčší dôraz na flexibilitu priestorov, nakoľko pracovné skupiny musia pružne reagovať na meniacu sa situáciu.
Zmenila sa aj chuť ísť von a stretávať sa s ľuďmi. Mnoho ľudí po pandémii zotrvalo v sociálnej izolácii. O to viac je potrebné vytvárať zaujímavé verejné interiéry a priestory, aby sa stali bodom záujmu (point of interest) a dôvodom ísť von. Dôvodom stretávať sa s ľuďmi, komunikovať aj mimo svojej „bubliny“ a vytvárať komunity, ktorých fungovanie je dôležité pre verejné zdravie.
Vo Vašich knihách píšete o tom, ako komfortne bývať, ale aj o komforte vo verejných a pracovných priestoroch. Má dnes, v ére smartfónov, mobilného internetu a dištančnej práce, zmysel hovoriť o work-life balance? Dá sa „život/life“ fyzicky oddeliť od „práce/work“ prostredníctvom interiérového dizajnu a dispozície priestorov?
Stále platí to, že je lepšie v jednej miestnosti cez deň pracovať a v inej spať. Ak to nie je možné, je dobre oddeľovať zónu kde pracujeme a zónu kde oddychujeme, minimálne ako pomyselné teritórium. Odporúčam oddeliť zóny vizuálne a ideálne aj fyzickou bariérou, aj keby sme na to mali vyčlenený len jeden priestor. Výrazne to pomáha work-life balance a predchádza vyhoreniu.
Domov má byť v prvom rade bezpečným útočiskom, miestom bez stresu, kde dobíjame baterky, kde sme sami sebou.
Za jeden z kľúčových prvkov interiéru považujete stoličky a sedenie ako také. Pracujú spoločnosti s týmto prvkom?
Dôležité je uviesť, že neexistuje ideálna stolička ani kreslo. Jediné, čo funguje je striedať telesné polohy pri práci a ideálne aj miesto na pracovanie. To nám pomáha získať od riešených úloh odstup či nadhľad. Štandardné pravouhlé sedenie je možné striedať so státím za výškovo nastaviteľným stolom, polosedom – s opieraním zadku o vyššiu podložku (perching).
Sedenie na stoličke je však stále najviac akceptovanou a preferovanou polohou pri práci, aj keď sa pri nej deformuje chrbtica, vyvíja sa tlak na tráviace a pohlavné orgány a má to aj negatívny vplyv na náš duševný stav. Možnosť nastavovať si stoličku podľa svojich vlastných rozmerov a preferencií, ideálne s priestorom na zasunutie zadku a bedier na doraz k operadlu (na čo je potrebné mať v operadle priehlbinu alebo voľný priestor v oblasti operadla), je to minimum, čo môžeme pre zamestnancov urobiť. Dodávateľ stoličiek by mal zaškoliť ľudí priamo v organizácii, aby si zamestnanci všetko správne ponastavovali. Pri práci by sa mali následne dostať do polohy, v ktorej sú lakte v pravom uhle a zarovno s klávesnicou, na ktorej pracujú a bez nutnosti neustále namáhať krčnú chrbticu pri pozeraní na monitor.
