David Sim hovorí o tom, že priestor by mali byť „soft“, teda mäkký ako gauč, že by mal človeka obklopiť a pohltiť. Máme na Slovensku také kancelárske budovy, ktoré prirodzene a bez medzier nadväzujú na svoje okolie?
Vo všeobecnosti mám rád hybridné budovy. V našom priestore môžeme povedať aj polyfunkčné, akým je napríklad projekt Mlynica. Kombinuje bývanie, prácu a voľnočasové aktivity. Parter bol pôvodne plánovaný ako retailový priestor, ale našiel si iné uplatnenie a dnes sa tam konajú rôzne podujatia. Oceňujem, keď sa funkcie prepájajú a vzájomne dopĺňajú. Administratívna budova by tiež mala spĺňať požiadavku na to, aby bola „soft“. Aj v našom ateliéri sa snažíme dať kancelárskym budovám nejaký iný, odlišný priestorový koncept, neprodukovať bežné horizontálne členenie a´la „doboška“. Pracovné prostredie sa mení a dôraz sa kladie na rozhranie medzi čistým pracovným priestorom a povedzme exteriérom resp. spoločenskou časťou, tam kde dochádza k plánovaným aj náhodným stretnutiam. Teda priestorom, kde sa generujú myšlienky, ktoré sú súčasťou pracovného procesu.
Naopak sociálny antropológ Radan Haluzík píše o „miestach medzi miestami“, miestach, ktoré sú zdanlivo bez funkcie. Mali by takéto miesta existovať alebo nie je v záujme urbanistov, aby takéto miesta úplne zmizli? Za socializmu na nových sídliskách neboli chodníky, až si ich ľudia postupne vyšliapali, potom ich vyasfaltovali…
Mám rád, ak sa myslí na detaily, teda ak sú isté atribúty, ktoré sú domyslené. Osobne, a v našom ateliéri ako takom, nechávame v projektoch voľnosť. Voľnosť v tom zmysle, že neradi robíme projekty uzavreté, ale radšej ako otvorený systém. Špeciálne do pracovných priestorov to patrí, aby boli istým spôsobom „divoké“, „nedefinované“. Občas som už vizuálne unavený, lebo v architektúre sa tvorí akýsi „nános“, teda už nevidno čistotu línií, priestoru. Som si vedomý, že to k tomu trocha patrí, no zopakujem, že oceňujem, ak je systém otvorený. Používateľ nie je otrokom nejakého manuálu alebo dizajnu. Kvalitná architektúra unesie aj používateľské zmeny, musí zvládnuť aj dodatočné zásahy, úpravy a personalizáciu.
Zmenila podľa Vás pandémia tolerovanú, akceptovateľnú vzdialenosť medzi ľuďmi vo verejnom, pracovnom a osobnom priestore? Mali by moderné pracovné priestory reflektovať na rôzne typy ľudí ako introverti a extroverti a rôzne typy práce?
Ako som hovoril, som zástanca otvorenosti. Mám rád, ak sa veci vrstvia a ak príbeh pokračuje a nekončí. Na jednej strane je pracovné prostredie, ktoré je nejakým spôsobom definované, ale nad ním je ďalšia vrstva, teda neformálne priestory, v ktorých sa tiež dá pracovať, ale aj oddychovať. Čiže odpoveď na otázku je. Áno, treba na to myslieť. Iste, potrebné je zohľadniť aj technológie a technologickú náročnosť, napríklad vzduchotechniku. Riešili sme jeden administratívny projekt, ktorý mal byť veľmi otvorený, flexibilný, na báze systému paravánov a posuvných panelov, kde by sa veľkosť miestností dynamicky prispôsobovala veľkosti tímov. V praxi sme však narazili na niektoré technologické limity. Myslím si, že je to len otázka času a v budúcnosti to technologicky bude realizovateľné.
Jedným z trendov v sektore kancelárií je posun k akémusi „obývačkovému“, „klubovému“ charakteru priestorov. Viaceré ofisy majú herňu, relaxačnú miestnosť, terasy s grilom, priestory na jogu a podobne. Je to podľa Vás správne alebo je potrebné uchopiť vytváranie firemnej kultúry/komunity ešte inak?
Súvisí to s predošlou otázkou. Ak sú vo firme pokazené medziľudské vzťahy, ťažko to zachráni herňa alebo nejaký architektonický prvok. Samozrejme v práci človek nemá mať pocit, že je v nejakom sterilnom prostredí, ktoré je mu nepríjemné a do ktorého chodí s odporom. Vami spomínaný „home feeling“ je samozrejme vítaný a ideálne tam, kde si to vyžaduje povaha práce.
Priestor sa dá používať účelne a bez toho, aby unavoval. Dôležité je ustrážiť zdravú mieru „amenities“, teda herní a joga miestností. Ak by som použil paralelu, tak mám radšej prázdnu rozľahlú lúku ako predizajnovaný park s množstvom prvkov a vizuálnych „zážitkov“. Lúka ponúka možnosti a nevytvára prekážky. Architektúra pracovných priestorov môže byť jednoduchá, napríklad postavená iba na zeleni, kde by sa človek cítil takmer ako v prírode. Inak povedané: v priestore nemusia byť stolný futbal a rebriny, ale ak zamestnanec chce, môže si ísť zabehať alebo zacvičiť von. To sa dá riešiť v úpravou firemnej politiky.
Už ste to načrtli, ale predsa len sa spýtame priamo: existuje ešte vôbec hranica medzi domovom a prácou?
Čím je človek vyzretejší, starší, tým viac prestáva cítiť, že by pracovné priestory mali byť jeho domovom alebo druhým domovom. Domov je domov a práca je práca. Priestory istotne patria k firemnej kultúre. Spoločnosti poskytujú zamestnancom priestor, ktorý je kvalitný, ktorý dokáže stmeliť tím. Lebo všetci zamestnanci sú na konci dňa tí, ktorí reprezentujú a vlastne aj vytvárajú firmu. Dušu firmy. Na druhej strane si myslím, že by pracovný priestor nemal byť „Disneyland“. Nemalo by byť všetko naprogramované a dedikované, nemusí mať všetko nejakú presne určenú funkciu a účel. Všimnite si napríklad deti. Vystačia si s minimom vecí a zabavia sa prakticky v prázdnom priestore. Možno by sme mali byť viac ako deti…
Ako hodnotíte ôsmy ročník OFFICE ROKA?
Dôležité je samozrejme svetlo. Denné svetlo. V kanceláriách, ktoré sme navštívili sme videli, že všetci so svetlom pracovali a myslím si, že skutočne veľmi dobre. Oceňujem angažovanosť, teda sa keď ľudia, ktorí pracujú vo firme, dokážu angažovať, neboja sa poskytovať spätnú väzbu manažmentu a majiteľom a tým formovať svoje pracovné prostredie. Napokon sú súčasťou firmy. Všetky priestory finalistov mali v sebe niečo, čo čo nás zaujalo. Nemôžem to prezradiť, ale s ostatnými porotcami sme nad tým celé hodiny diskutovali. Dôležité je však konštatovať jedno: každý z víťazov má pracovný priestor spracovaný perfektne.
